Posledné zvonenie na škole
Každý rok tu niekto stojí a rozpráva za všetkých, za celú triedu, o ich púti naprieč základnou školou, aby na záver povedal ešte jednu veľkú bodku. Celkom určite si tento záverečný prejav veľa ľudí ani nebude pamätať, no ja to aj tak beriem ako veľkú zodpovednosť.
Deväť rokov sa nemusí zdať dospelému ako veľmi veľa. Pre nás teraz ale tvorí, týchto neskôr možno zanedbateľných deväť rokov, neuveriteľne veľkú časť našich doterajších životov. Povedal by som, že je to takmer jediné, čo si naozaj pamätáme...
Základná škola bola skutočne naším druhým domovom a pani učiteľky boli zas mamami...
Každý jeden z nás by sa sem mohol postaviť a povedať svoju časť príbehu, svoje zážitky, spomienky, pocity, myšlienky…
Prvýkrát máme na výber kam sa vydáme. Všetky dvere sú pred nami a len na nás závisí, či si k nim vytvoríme kľúč. Tak teda nám všetkým absolventom prajem veľa zdaru, nech už sa rozhodneme pre akékoľvek dvere z ponuky.
výber z prejavu absolventa Martina A.
Čo pociťujú učitelia pri akcii Posledné zvonenie?
Emócie hrdosti na srdcu blízke deti, ktoré opúšťajú školu. Stiahnuté hrdlo od pretlaku zmesi radosti, úzkosti, dojatia... Oči plné sĺz pri lúčení. Spomienky vyjadrené zážitkami, albumom fotografií. Vynárajúce sa obrazy detí. Vzácna kytica s vizitkou... ďakujeme. Torta ďakujúcich a spolupracujúcich rodičov. Úsmev a úprimné želania ...
