Posledné zvonenie
Deväť rokov sa nemusí zdať dospelému ako veľmi veľa. Pre nás teraz ale tvorí, týchto neskôr možno zanedbateľných deväť rokov, neuveriteľne veľkú časť našich doterajších životov. Povedal by som, že je to takmer jediné, čo si naozaj pamätáme...
Hovorí sa, že základná škola je našim druhým domovom a pani učiteľky zas mamami. Možno je to už trochu obohrané, no nehovorilo by sa to tak často, keby to nebola pravda.
Páči sa mi, ako vždy absolventi zavŕšia svoju cestu práve tu, kde ju pred v prvom ročníku začali. V Rytierskej sále na Zvolenskom zámku sme na týchto istých stoličkách kedysi sedeli ako čerstvo pasovaní rytieri a princezné TRETEJ ZÁKLADNEJ ŠKOLY vo Zvolene. Vlastne nimi stále sme. Vtedy mi ale strop na tejto sále pripadal byť oveľa vyšší, stoličky širšie a manžel pani učiteľky ako skutočný kráľ zámku. A to je len jedna z mnohých spomienok, ktoré mám vďaka našej škole. Preto som rád, že aj napriek tomu, čo sa dialo posledné mesiace, sme neprišli o to slávnostné ukončenie základnej školy, a teda ani o spomienku, ktorá sa dúfam uloží medzi tie ostatné.
Chcem zdôrazniť, že celý učiteľský zbor, s ktorým som sa mal možnosť stretnúť na našej škole, nestratil vášeň pre svoju prácu a spravodlivosť… mnoho z učiteľov ostane z našej školy zostáva mojimi životnými vzormi. Svoju úlohu u mňa splnili a verím, že aj u viacerých, viac než ukážkovo. Toto som povedal aj v pohovore na strednú školu....
z prejavu absolventa Martina A.
